1. Ktorý bol pokrstený v Jordáne.

 

  V našom živote je možné pozorovať iba to, čo je vonkajšie, čo je najmenej

  dôležité. Môžeme vidieť len steny farského kostola vymaľované nedávno

  alebo pred mnohými rokmi. Môžeme spozorovať iba kňaza, ktorý má

  otvoriť bránu krstu. Stáva sa, že postrehneme len niekoľko rekvizít

  objavujúcich sa pri tejto príležitosti: vodu, biele šaty, zapálenú sviecu,

  posvätený olej ...

  Je možné zastaviť sa a ostať pri tom, čo je vonkajšie, povrchové.

  Predsa však, tým najdôležitejším v našom živote je Boh. Krst má byť stretnutím

  s ním. Ide o to, aby človek videl v tejto sviatosti nábožnú, pekne pripravenú,

  rozhodujúcu udalosť a nie iba krátku epizódu. Je to počiatok Veľkého Príbehu.

  Od tejto chvíle sa Božie cesty majú stať cestami konkrétneho človeka.

  Od okamihu krstu majú človek i Boh kráčať spolu.

 

   2. Ktorý zjavil seba samého na svadbe v Káne.

 

  Pán Boh stanovuje neľahké požiadavky, prináša Desatoro aj Evanjelium.

  Boh je dôsledný, nič nemení zo svojej náuky: proti módnym trendom,

  proti ľudským očakávaniam...  Boh nepristupuje na výnimky, nezľavuje

  z morálky podľa momentálnych potrieb, nič neponecháva zamlčané. Boh nechce

  byť "pokrokový". Práve preto Boha veľa ľudí nechce prijať, nechce mu otvoriť

  svoje srdce, nechce ho poprosiť, počúvať.

  A viera spočíva na počúvaní. Je potrebné začuť, aby sme počúvali.

  Viera spočíva na neustálom pozývaní Boha. Na otváraní pred ním všetkých

  komôrok a zákutí nášho života, na delení sa s ním s každou radosťou

  i smútkom. Viera spočíva na celkovej bezhraničnej dôvere, na odovzdaní

  "kormidla" do rúk Boha.

 

   3. Ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a pokánie. 

 

  Súčasný človek dokáže byť - a často aj je - veľmi čudný. Veľmi vážne berie

  slová, ktoré počuje pri kupovaní auta, televízora či počítača. Tak veľmi sa

  stará zrealizovať všetky zákazy a príkazy, ktoré nájde v inštrukciách a obsluhe.

  Ako veľmi vážne berie slová lekárov, kolegov v práci, susedov ...

  A slová Boha často preletujú cez jeho uši a nenechávajú po sebe ani

  najmenšiu stopu ako keby boli vyslovené na okamžité zabudnutie,

  na vyhodenie do koša. Súčasný človek mnohokrát nemá záujem počúvať

  evanjelium a o to viac nemá chuť realizovať Božie slová.

  Dnešný človek často nemá záujem počúvať to, čo hovorí Svätý Otec,

  biskup či kňaz. Ich slová, ich učenie sa mu zdajú byť zastarané a archaické.

  Možno preto ten dnešný svet, v ktorom sa tak veľmi rozmnožil počet

  obyvateľov zeme, sa stáva čoraz viac neľudským. Pretože, kto sa odvráti

  od Boha, ten sa skôr alebo neskôr odvráti aj od človeka.

 

   4. Ktorý sa premenil na vrchu Tábor. 

 

  Väčšina ľudí na zemi má vo veľkej obľube šport. Preto sa veľa ľudí vášnivo

  zaujíma o olympiády, majstrovstvá sveta či Európy. Život však predsa ukazuje,

  že rozhodne radšej máme pozeranie a tlieskanie, než osobné zaangažovanie.

  Radi pozeráme na šampiónov, ale sami nie veľmi chceme byť majstrami.

  Identické je to aj na úrovni duchovnej, na rovine viery. S údivom sa prizeráme

  na mnohých svätých, čítame o nich knihy, pozeráme filmy, ale nie veľmi ich

  chceme nasledovať. V Starom zákone Pán Boh vyzývyl k svätosti svojich vyznávačov.

  V Novom zákone Kristovi nepostačuje priemernosť: žiada dokonalosť.

  Kristus nás varuje, keď hovorí: "Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia

  ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva." (Mt 5,20)

 

   5. Ktorý ustanovil Oltárnu sviatosť.

 

  Svätá omša je hostina. Svätá omša je pozvaním. Ona nie je len pre niektorých,

  ale pre všetkých. Ako krásne, no zároveň ako šokujúco ťažia Ježišové slová:

  "Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem

  trpieť" (Lk 22,15).

  Prezidenti a králi tohto sveta nemajú také túžby. Jedine Boh má takúto

  túžbu. Prezidenti a králi a iní veľkí tohto sveta sú nedosiahnuteľní pre jednoduchých

  ľudí, sú "príliš veľkí", aby si sadli s nimi za stôl. Tých veľkých

  je možné vidieť len na televíznych obrazovkách. Oni žijú vo vlastnom svete, žijú

  predovšetkým pre seba. A Boh opúšťa svoj svet, aby bol v ľudskom svete, aby žil

  pre ľudí. Ježiš Kristus hovorí zreteľne: "Vezmite a jedzte: toto je moje telo" (Mt 26,26)

  a tiež "pite z neho všetci" (Mt 26,27). A ďalej: "Kto je moje telo a pije moju krv,

  ostáva vo mne a ja v ňom." (Jn 6,56).

  Nestačí iba premýšľať o Bohu. Kristus sa domáha zjednotenia, lebo iba vtedy

  môžeme hovoriť o opravdivej viere. Pretože iba vtedy môžeme hovoriť

  o skutočnej láske.